streda , máj 23 2018
Tenisový Svet / Blog / Australian Open – zmena stráží
Foto: TASR

Australian Open – zmena stráží

Australian Open je za nami a do popredia katapultoval viaceré nové tváre. Naopak, niektorí ostrieľaní matadori ustúpili z pozícií. Za prvým Grand Slamom sa v blogu obzrel tenisový tréner Ján Solčáni.

Australian Open prináša skoro každý rok prekvapenia a nebolo to inak ani v teraz. Mladí hráči vystrkujú rožky. A to je dobré. Ak by tento trend pokračoval, čaká nás veľmi zaujímavý rok, ktorý bude v znamení novej generácie mladých talentov. Keďže priemerný vek v prvej stovke ATP bol nedávno až 28 rokov, je samozrejmosťou, že sa do úplnej špičky posunú aj ďalší dozrievajúci hráči vo veku okolo 25. Thiem, Dimitrov, Goffin, Sock, Carreňo Busta, Pouille, Schwartzman, Džumhur, Fucsovics.

Títo hráči začnú postupne nahrádzať a vytláčať tridsiatnikov ako Wawrinka, Tsonga, Berdych, Ferrer, Gasquet, Kohlschreiber, na ktorých sme si v posledných rokoch zvykli ako na stabilnú mužskú tenisovú elitu. Nadal, Čilič, Djokovič, del Potro a Raonič tvoria skupinku hráčov, ktorí dosahujú svoj vrchol, respektíve ho ešte môžu dosiahnuť. Je ťažké predpovedať, akým smerom sa ich misky váh naklonia. Nadal je vo veku 31 rokov a s častými zraneniami jednoznačne na hrane.

Ukážok toho, aké dôležité je prepojenie vytrvalosti/húževnatosti, skúsenosti/vyhratosti s dosiahnutím tých najvyšších mét je v prvej stovke mnoho. Hráči počas tohto procesu dospievajú a musia sa nielen nadrieť, ale na svoj vrchol hlavne dozrieť. Dovolil som si pre čitateľa trošku rozanalyzovať dráhu, ktorú museli hráči prejsť, aby sme ich mohli v konečnom dôsledku sledovať v hlavných súťažiach grandslamov.

Zároveň sa ospravedlňujem trénerom, rodičom a priaznivcom ženského tenisu, pretože sa budem v tomto článku venovať hlavne mužom.

Fenomén Roger Federer má síce už 36 rokov, ale tenis mu chutí. Dovolím si povedať, že hrá svoj najlepší tenis, pretože na maximum využíva svoje devízy, ktorými sú úžasný odhad, cit pre loptičku, výborná technika úderov, pohybu a obrovské skúsenosti. Hrá extrémne ekonomicky a účelovo. Pôsobí skôr ako skúsený otec, ktorý robí všetko s nadhľadom. V dôležitých zápasoch si šetrí sily a svoje zbrane používa naplno v tých rozhodujúcich momentoch. Keď treba, je trpezlivý alebo zrýchli hru bez toho, aby súper stihol zareagovať. Je skoro vždy o krok vpred. Efektivita podania a kvalita riternov to len dokazujú.

Roger to predviedol ukážkovo vo svojich posledných kolách najprv proti prekvapeniu turnaja Mártonovi Fucsovicsovi, neskôr, proti skúsenejšiemu Tomášovi Berdychovi, v semifinále prešiel ľahko cez zraneného Chunga a vo finále znovu prevýšil vo všetkom dobre hrajúceho aj keď spočiatku dosť nervózneho Čiliča. Nechajme ale nateraz Federera Federerom a bavme sa o smrteľníkoch.

Celý proces k dosiahnutiu méty top profesionála totiž nie je predurčený každému a len máloktorý fanúšik si uvedomuje, že táto neľahká cesta trvá niekedy až 10 rokov. Pozor, nie od prvého dotyku s raketou, ale od prvej účasti na 10 či 15 tisícovom turnaji okruhu ITF Futures. A to píšem o hráčoch, ktorí sú najlepší juniori vo svojej krajine a jedni z najlepších na svete. Určite nesúhlasím s vyhláseniami typu, že „víťaz sa vymaká“. V tenise sa víťaz so všetkým čo k tomu treba musí najprv narodiť (s potrebnými vrodenými mentálno-telesnými predpokladmi, dobrým finančným zázemím a vhodným sociálno-environmentálnym prostredím) a až potom sa musí „vymakať“. Nestačí iba jedno alebo iba druhé.

Tak ako nestačí k dosiahnutiu prvej svetovej stovky len „talent“, takisto nepomôže trénovať na 110 percent, 5 hodín denne, ak hráč na to jednoducho „nemá“. Päť alebo 10 rokov cestovania po malých turnajoch, nezarábajúc ani zďaleka na plat svojho trénera či náklady na cestovanie. Ako príklad uvediem nášho Lukáša Lacka. Od zisku prvého ATP bodu mu trvalo 8 rokov, kým sa dostal ako 25-ročný do prvej stovky ATP. A 4,5 roka odkedy dosiahol svoje najvyššie postavenie vo svetovom juniorskom rebríčku (3. miesto, február 2005).

Náš ďalší reprezentant Martin Kližan prelomil prvýkrát svetovú stovku ako 23-ročný, 6 rokov od zisku svojho prvého mužského bodu a 4 roky po tom, ako sa v januári 2007 stal svetovou juniorskou jednotkou. Od prvého dotyku s raketou (keď mal Martin 3 roky) to bolo až 20 rokov. Norbertovi Gombosovi ako aj Lukášovi Lackovi trvalo dosiahnutie prvej stovky taktiež až 20 rokov (vo veku 25 a 27 rokov). Zaujímavé.

Talentovaný hráč niekoľko rokov dospieva, získava dôležité skúsenosti poloprofesionálneho tenisu a prebíja sa v rebríčku od 800. do 300. miesta cez zamínované pole plné prekážok. Stretávanie sa so skúsenými „starými vlkmi“, ktorí bojujú o každý bod a každý dolár, je akoby skúška dospelosti, na ktorej stroskotá mnoho mladých športovcov. Kto to vydrží psychicky a kto si to môže dovoliť tak dlho financovať (a z čoho, keď hráč skoro nič nezarába a sponzori chcú len veľké talenty a veľké mená) je téma na ďalší večer.

Dvoch hráčov, ktorí sa tento rok v Melbourne prebojovali až do 4. kola vo dvojhre a štvrťfinále vo štvorhre som mal tú česť trénovať práve v období, keď sa museli prebíjať mužským tenisom a viem aké náročné to bolo pre všetkých (Fucsovics, Daniell). Mne toto obdobie pripadá akoby sito/filter, test mentálnej sily, ctižiadostivosti a vytrvalosti, cez ktoré musí bez výnimky prejsť každý, kto siaha na tie najvyššie méty v profesionálnom tenise. Potom nasleduje často stagnácia, keď hráči strávia niekoľko rokov potulovaním sa medzi 150. až 350. miestom rebríčka. Sú tak blízko, ale stále sa pozerajú na prvú svetovú stovku len spoza plota. Je to akoby obdobie hľadania správneho kľúča potrebného na otvorenie brány do „vysnívanej“ prvej svetovej stovky.

Vyzerá to tak, že 20-ročná obeta k dosiahnutiu vysnívanej stovky sa asi len tak ľahko obísť nedá. Výnimkou je hádam len skupinka supertalentov, ktorým sa podarilo dosiahnuť prvú svetovú stovku za oveľa kratšiu dobu a ešte pred dvadsiatkou. Agassi (16), Sampras (17), Hewitt (18), Safin (18), Roddick (18), Ferrero (19), Federer (18), Nadal (17), Djokovič (18), Murray (18), … Zaujímavosťou je, že všetci sa stali neskôr aj svetovými jednotkami.

Toto tu dlho nebolo. Kyrgios (19), Zverev (18), Rubľov (19), Tiafoe (18), Čorič (18), Tsitsipas (19), Šapovalov (18), Čchung (19), Edmund (20), Fritz (18), Auger-Aliassime… Máme tu lavínu viac či menej známych hviezdičiek, z ktorých niektoré zažiarili prvýkrát v Melbourne a podľa hore uvedených štatistík majú veľké šance na to. aby raz taktiež dosiahli v rebríčku ATP tú vysnívanú jednotku.

Nove pravidlá. Noví hráči. Je sa na čo tešiť.

Bio trénera Jána Solčániho

V tomto blogu sa slovenský tenisový tréner Ján Solčáni, dlhodobo pôsobiaci v zahraničí, s vami podelí o bohaté skúsenosti nadobudnuté počas trénerskej kariéry, ktorá bola a je naozaj veľmi pestrá. Už ako 37-ročný pôsobil na 4  kontinentoch a v 9 rôznych krajinách. Pracoval a pracuje ako tréner či technický poradca s mnohými hráčmi, ktorí reprezentujú svoje krajiny v Davis Cupe, Fed Cupe, a juniorských národných mužstvách. Pre ilustráciu spomenieme maďarskú mužskú a bývalú juniorskú svetovú jednotku Mártona Fucsovicsa, novozélandského deblistu Marcusa Daniella, Bulharku Diu Jevtimovovú, slávneho Američana Jana-Michaela Gambilla, čínskych reprezentantov Wu Ti a Čou Ji-miao a ďalších juniorských reprezentantov zo Švajčiarska, Srbska, Poľska, Chorvátska, Ukrajiny, či Indie. Ján písal metodické články do mesačníka Slovenský tenis, švajčiarskeho mesačníka Smash, čínskeho tenisového magazínu a v roku 2010 vydal knihu Tenista – Profil tenisového hráča. Momentálne je Ján jedným z najvyhľadávanejších technických expertov a analytikov.

O nás Michal Pokrivka

Môže Vás zaujímať

Čo je za číslami – časť III.

Tenisový tréner Ján Solčáni zakončuje sériu článkov Čo je za číslami. Dnešným vydaním nadväzuje na …

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

19 − 2 =