piatok , august 17 2018
Tenisový Svet / Blog / Borg vs McEnroe – viac ako film o športe
Foto: TASR

Borg vs McEnroe – viac ako film o športe

Film o láske k športu, zanietenosti a obete. Pre nešportovca je to skôr film o fanatizme a „mentálne postihnutých“ tenistoch. Určite to nie je pre všetkých. Píše tréner Ján Solčáni.

Vo filme totiž treba čítať medzi slovami, preciťovať emócie a prežívať spomienky a to dokážu zrejme len tí, ktorí si závodný či profesionálny tenis prežili na vlastnej koži. Hlavne tá staršia generácia, ktorá bola ešte zvyknutá odovzdávať a obetovať pre svoj milovaný šport naozaj všetko a to z dôvodu, že to tak sami chceli. Už miliónkrát ste určite počuli, že tenis je na psychiku náročný šport a preto sú hráči, tréneri a neskôr aj ich rodičia …akoby som to opísal. Ako mi raz povedala jedna anglická manažérka, „trochu divní ľudia, posadnutí a mentálne zasiahnutí týmto špecifickým divadlom, ktoré musia predvádzať ako gladiátori v ringu pred kritickými očami svojich rivalov, neprajníkov, či fanúšikov.“

Je pravda, že tenisti sú pod neustálym tlakom. Zúfalstvo a slzy v sprche po prehratom zápase sa striedajú s neopísateľnou eufóriou z víťazstiev. Tlak a očakávania od sfanatizovaných rodičov a premotivovaných trénerov. Chuť zabaliť to a následný hlad po návrate. Adrenalín v krku a pocit krivdy od rozhodcov či protihráčov. Tenis je závislosť. Je to ako kráčať po hrane noža. Akonáhle vstúpim na kurt, je všetko len v mojich rukách. Neviem ako vy, ale aspoň tak vnímam tenis ja.
Nedávno som pri návšteve otca pozeral staré fotky a nakoniec som skončil pri stene s jeho diplomami, trofejami a rôznymi uznaniami za zásluhy v športe od prezidenta ČSSR.

Zamyslel som sa. Za silného komunizmu bol otec jeden z mála, ktorí mohli cestovať po svete. Bol dlhoročný reprezentant, mnohonásobný majster Česko-Slovenska, držiteľ rekordu v skoku do diaľky (13 rokov) a neskôr národný tréner, jeden z prvých troch trénerov a zakladateľov Dukly Banská Bystrica (1965), a neskôr tréner v historicky najúspešnejšom športovom gymnáziu v Česko-Slovensku a neskôr aj na Slovensku v Banskej Bystrici (1978).

Ale aby som sa dostal k pointe. Otec nemal nikdy počas svojej kariéry „naozajstného“ trénera. Trénoval v podmienkach neporovnateľných s tými aké majú športovci dnes. Nikdy nedostal za úspechy a medzinárodné trofeje žiadnu finančnú odmenu. Aj keď bolo za komunizmu v športe všetko organizované lepšie ako dnes, nemal nikdy žiadnych sponzorov. Odmenou pre neho bolo reprezentovať a vyhrávať. Na moju otázku „prečo si to všetko robil, čo ťa motivovalo?“, mi odpovedal… „bavilo ma to“. To je asi prepojenie, ktoré som cítil ja vo filme Borg vs McEnroe. Čistá vášeň a doslovný fanatizmus, ktorý dnes v športovcoch tak zúfalo hľadáme. Lenže ten sa nájsť ani vytrénovať nedá. S tým sa dá len narodiť. Zabúdame, že súčasťou tohto talentu sú nielen tie na prvý pohlaď očividné fyzické predpoklady, ale je to hlavne mentálna sila a schopnosť urobiť čokoľvek aby človek dosiahol svoje sny. Keď niekto povie, že Dominik Hrbatý nebol talent, tak sa mýli, pretože on talent mal. Narodil sa s ním. Bola to jeho vytrvalosť, ctižiadostivosť a nasadenie. Schopnosť ísť ďalej, odovzdať zo seba všetko, ostať na kurte dlhšie a zahrať o úder viac, je v tenise často väčší „talent“ ako behať rýchlo či koordinovane.

Dominik Hrbatý

Dnes síce zarábajú top športovci milióny, veda prináša viac vedomostí, v príprave sa používajú moderné technologické vymoženosti, špeciálna výživa, kvalitné tenisky, rakety, výplety, športovci využívajú služby celého tímu špecialistov a pritom všetkom sa nám stále viac stráca v športe stará dobrá húževnatosť a pracovitosť. Strácajú sa asi ako vďačnosť, slušnosť, úcta, rešpekt a lojálnosť. Tej dnes tréneri dostávajú od svojich zverencov v porovnaní s tým, čo som videl v 80. a 90. rokoch, neporovnateľne. Ako príklad uvediem, že dnes už 40, 50, či 60-roční bývalí zverenci môjho otca si s odstupom času stále spomenú a napíšu mu list či pohľadnicu. Pred týždňom som si na jednom medzinárodnom turnaji všimol a zamyslel sa, že tréneri a hráči ubytovaní v tom istom hoteli sa skoro vôbec nevedia na seba usmiať a už vôbec nie jeden druhého pozdraviť. Veď pracujeme v tej istej branži, sme jedna veľká tenisová rodina, ktorá ma ten istý cieľ. Zahoďme trápnu hru na egá a buďme k sebe možno trosku viac otvorení, pomocní a úctiví.

Do nového roku prajem všetkým kolegom ako aj hráčom hlavne veľa zdravia, trpezlivosti a potrebného šťastia. Fanúšikom veľa vzrušujúcich momentov.

Bio trénera Jána Solčániho

V tomto blogu sa slovenský tenisový tréner Ján Solčáni, dlhodobo pôsobiaci v zahraničí, s vami podelí o bohaté skúsenosti nadobudnuté počas trénerskej kariéry, ktorá bola a je naozaj veľmi pestrá. Už ako 37-ročný pôsobil na 4  kontinentoch a v 9 rôznych krajinách. Pracoval a pracuje ako tréner či technický poradca s mnohými hráčmi, ktorí reprezentujú svoje krajiny v Davis Cupe, Fed Cupe, a juniorských národných mužstvách. Pre ilustráciu spomenieme maďarskú mužskú a bývalú juniorskú svetovú jednotku Mártona Fucsovicsa, novozélandského deblistu Marcusa Daniella, Bulharku Diu Jevtimovovú, slávneho Američana Jana-Michaela Gambilla, čínskych reprezentantov Wu Ti a Čou Ji-miao a ďalších juniorských reprezentantov zo Švajčiarska, Srbska, Poľska, Chorvátska, Ukrajiny, či Indie. Ján písal metodické články do mesačníka Slovenský tenis, švajčiarskeho mesačníka Smash, čínskeho tenisového magazínu a v roku 2010 vydal knihu Tenista – Profil tenisového hráča. Momentálne je Ján jedným z najvyhľadávanejších technických expertov a analytikov.

O nás Michal Pokrivka

Môže Vás zaujímať

Analýzy hráčov: Angelique Kerberová

Ján Solčáni prichádza s ďalšou analýzou. Venovať sa bude čerstvej wimbledonskej víťazke Anqelique Kerberovej. Najprv …

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

eleven − eight =