štvrtok , január 18 2018
Tenisový Svet / Blog / Nalejme si čistého vína/ste tenisový „doktor“?
Foto: TASR

Nalejme si čistého vína/ste tenisový „doktor“?

BRATISLAVA – Rozhodnutia a zodpovednosť tenisových trénerov a lekárov sú veľmi podobné. Existuje niekoľko dôvodov, prečo som sa rozhodol porovnať práve tieto dve zamestnania.

Ako aj v iných oblastiach, tak aj v tenise existujú určité témy, o ktorých sa vie, ale verejne sa do nich nik z politických dôvodov radšej nepúšťa. Obaja, lekár i tréner, sa pokúšajú (mali by sa) buď udržiavať, naprávať, alebo zlepšovať fyzický a duševný stav svojich klientov. Oboch navštevujú klienti, ktorí v určitom zmysle potrebujú pomôcť.

Lekárom komplikujú život otravní pacienti a trénerom nepríjemní rodičia. Mesačne si privyrobí lekár aj tréner zhruba rovnako. Lenže, sú tu aj určité rozdiely. Považujem za potrebné podčiarknuť ich. Tenisový tréner z praxe nepotrebuje skoro žiadne vzdelanie/pripadne týždenný kurz a aké-také schopnosti prehodiť loptičku cez sieť. Taký lekár musí stráviť 6-9 rokov (5000-7 000 hodín) svojho života štúdiom teórie, prejsť niekoľkými náročnými skúškami, potom 3-6 ročnou asistentskou stážou, aby získal dostatočné skúsenosti v praxi, a až potom môže sám zodpovedne pomáhať svojim pacientom.

Pre lekárov je nielen štandardným postupom, ale aj povinnosťou, vykonávať na svojich pacientoch kompletnú lekársku prehliadku (teplota, tep, tlak, symptómy, krv, moč, výtery, RTG, sonografia, MRT, CT a iné) pred tým, ako vôbec začnú premýšľať o tom, ako im pomôcť. Dokonca aj tí najskúsenejší lekári neposudzujú situáciu bez testovania, či pozorovania (samozrejme nájdu sa aj výnimky). Zo skúsenosti vieme, že čím lepší a skúsenejší doktor, tým viac testov a výsledkov od nás vyžaduje. Veľa sa vypytuje.

A ako to funguje v tenise? Tenisoví tréneri len veľmi zriedkavo detailne analyzujú svojich hráčov, a preto budúcnosť ich klientov závisí hlavne od ich prvého úsudku a úrovne skúseností. Nedávna štúdia preukázala, že z 50 opýtaných trénerov len 5 (10%) prevádzalo aké-také testy, hodnotenia a monitoring stavu hráča  [ z toho 2 (4%) pravidelne]. V tenise totiž ani neexistuje organizovaná forma kontroly kvality, ktorá by globálne určovala a zaručovala klientom určitý štandard, normy, limity či protokoly, podľa ktorých by sa dala hodnotiť úroveň trénerov. Tenis je v tomto tak ďaleko za niektorými inými športmi. Niekoľko krajín, ako napríklad Holandsko a Švajčiarsko, si vytvorilo vlastné systémy a štruktúry výučby, kontroly a hodnotenia trénerov.

Možno práve pre tieto nedostatky v systéme sa v tenisovej branži kvalita trénera zväčša mylne hodnotí podľa ním dosiahnutých úspechov a získaných skúseností ešte počas jeho hráčskej kariéry. A jeho vzdelanie, skúsenosti, a iné trénerské kvality, sú zatlačené do úzadia. Vo svete tenisu dostavajú bývalí profesionálni či poloprofesionálni hráči automaticky za „zásluhy“ tie najvyššie trénerské pozície ako aj trénerské licencie nezávisiac od úrovne ich vzdelania (biomechanika, fyziológia, pedagogika, psychológia, kondičná príprava…), či vykonanej trénerskej praxe.

Hráčske skúsenosti sú určite hodnotné a to hlavne pri práci a rozvoji závodných hráčov. Keď má tréner správne rozvíjať hráča, tak musí vedieť, kde ho má dostať a len ťažko odhadne ten správny smer bez toho, aby vedel z vlastnej skúsenosti, čo všetko si vyžaduje súťažiť na vyššej úrovni. Akokoľvek, ani tie najväčšie hráčske skúsenosti z vás nespravia automaticky aj top trénera. Bývalá hráčska kariéra je v tejto branži jedným z hlavných merítok kvality trénera.

Druhým, o nič lepším merítkom, ktoré môže byt veľmi klamlivé, je akreditácia získaná menami hráčov, s ktorými daný tréner akokoľvek spolupracoval (sparingoval, priatelil sa, trénoval, manažoval..) a má ich v životopise. V tenise, a to hlavne v juniorských kategóriách, dosahujú najväčšie úspechy hráči, ktorí majú lepšie mentálno-telesné predpoklady – čiže sa už narodili víťazmi a stačí ich len usmerňovať. Týmto spôsobom sa mnoho trénerov takzvane zvezie. Hráči im urobia meno a následne je o nich zo strany rodičov veľký záujem.

Druhá situácia sú vyššie spomenutí bývalí profesionálni hráči, ktorí vďaka svojmu menu dostanú šancu pracovať s tými najtalentovanejšími hráčmi a vybudovať si pestrý životopis bez akejkoľvek námahy. Niektorí sa chytia a niektorí nie.

Bohužiaľ, až tretím merítkom kvalít trénera (v iných odvetviach štandardne hodnotené ako najdôležitejšie), ktoré berú rodičia pri výbere trénera do ohľadu, sú získané vzdelanie, trénerské licencie, akreditácie, certifikáty a iné skúsenosti nadobudnuté pre rozvoj svojich vedomostí. Smutné je, že aj toto merítko je často klamlivé, keďže väčšina rozpoznávaných medzinárodných trénerských licencií funguje prioritne na komerčnej báze (registračný a ročný poplatok smerujúci do švajčiarskej či luxemburskej banky).

Trénerský diplom či certifikát od ITF, PTR, GPTCA, PTCA a iných organizácií sa dá získať za určitý poplatok pomerne ľahko a často ho tréneri dostanú len za účasť na školení (každý nový člen = nový ročný poplatok). Keďže sa tenisoví rodičia logicky vo väčšine nevyznajú, sú odkázaní na svoju intuíciu a pri výbere trénera väčšinu času ani len netušia, do čoho idú. Riskujú nielen svoje peniaze, čas a energiu, ale aj kariéru a zdravie svojich detí. Keďže neexistujú žiadne merítka, často ani nezistia, že urobili chybu a šli tým nesprávnym smerom.

V tomto bode sa to začína komplikovať aj pre trénerov. Rodičia totiž pochopia, že musia veci brať do svojich rúk, a keďže všetko financujú, tak majú pocit, že môžu do všetkého zasahovať. Vďaka tomuto nekontrolovateľnému systému, bohužiaľ, ešte stále existuje na tenisovom pracovnom trhu veľa miesta pre neakreditovaných trénerov bez akéhokoľvek vzdelania, ktorí spôsobujú veľa škôd, a to bez akýchkoľvek následkov. Každé rozhodnutie môže mať nielen vplyv na tenisovú kariéru hráča, ale čo je dôležitejšie, aj na jeho zdravie. Dobrí tréneri musia byt aktívni a nezostáva im nič iné, ako vzdelávať sa po svojom.

Učiť sa z YouTube je veľmi nebezpečné, pretože sa človek bez skúsenosti dokáže veľmi ľahko „stratiť v preklade“. Ľudia často poukazujú a učia hráčov práve tie negatívne návyky profesionálnych hráčov a tie pozitívne zostávajú nepostrehnuté. A tu nastáva ďalší problém. Kvalitného voľnopredajného vzdelávacieho materiálu v tenise nie je až tak veľa a je ho ťažko nájsť. Väčšina metodického materiálu je už zastaralá a nezostáva nič iné, ako len kopírovať to, čo robia hráči číslo 1 na svete (absurdné). Kvalitných vzdelávacích tenisových knižiek sa dá spočítať prstami jednej ruky.

Predstavím vám aspoň niekoľko, ktoré sa zaoberali, alebo v ktorých autor spomenul hodnotenie, či analýzu hráča. Nick Bollettieri v roku 1996 stručne spomenul svoje metódy vyhodnocovania hráčov Agassiho a Beckera, či skautovania ich súperov vo svojej knihe „Moje esá, moje chyby“. Nick Saviano v roku 2002 predstavil verejnosti svoj spôsob hodnotenia tenisového hráča v jednej z najlepších tenisových kníh „Maximálny tenis“ (odporúčam!). Dr. Jim Loehr publikoval v roku 2004 tretie vydanie „Tréning mentálnej sily“, plnej užitočných testov a hodnotení a Paul Roetert & Mark S. Kovacs v roku 2011 vydali knihu „Tenisová Anatómia“, ktorá sa zaoberá fyziológiou a biomechanikou tela pri vykonávaní tenisu.

Ale vráťme sa k hodnoteniu, analýze a monitoringu. Lekári vykonávajú podrobné hodnotenie automaticky, pretože nemôžu riskovať a experimentovať so zdravím svojich klientov. Je to taktiež ukážkou toho, že človek je zodpovedný a zorganizovaný. Tenisový tréner/rodič by taktiež nemal riskovať duševné a fyzické zdravie svojich študentov a mal by nasledovať či vytvoriť podobný systém. Tenis je komplexný a náročný šport, ktorý nerovnomerne zaťažuje telo hráča. Preto by mal tréner či rodič od skorého veku hráča dbať na správne dávkovanie tréningu, dobrú techniku a potrebnú rehabilitáciu. Vylepšené hodnotenie situácie, v akej sa hráč momentálne nachádza, by sa malo vykonať skôr, ako dôjde k akejkoľvek zmene, úprave alebo zlepšeniu. Rozhodnutia trénera/rodiča sú mimoriadne dôležité.

Ak pôjdete s problémom za 5 rôznymi trénermi, môžu vám povedať 5 rôznych vecí/názorov. Každý sme iný a podobne to funguje aj v medicíne. Nie každý doktor sa zhodne na riešení problému so svojím kolegom, ale čo je podstatné je to, že v medicíne sa pred rezaním trikrát overuje, čo sa v tenise považuje za zbytočnú stratu času. Ako by to vyzeralo, keby každý druhý zubár vyťahoval zlý zub, 8 z 10 chirurgov by nepresne rezalo a nedostatočne zašívalo rany. Všeobecný lekár, čo experimentuje s antibiotikami a učí sa z chýb? Je to len prirovnanie, ale povedzme si pravdu, ak by sa v inej branži hráči zranili a/alebo dokonca predčasne ukončili svoju kariéru kvôli tomu, že im tréner povolil alebo ich naučil používať extrémne držania, štýly a postoje (ktoré dokázateľne zvyšujú riziko zranenia), by mohlo byť klasifikované ako trestný čin.

Čas ide rýchlo a prílišné experimentovanie nie je na mieste. Je načase si uvedomiť, že tréneri aj rodičia majú vo svojich rukách veľkú zodpovednosť. Rozhodujúc o množstve tréningového zaťaženia, počte a lokalizácii turnajov, úpravách technických návykov, môžu tréneri nielen obmedziť výkonnosť hráčov a spomaliť ich progres, ale aj výrazne zvýšiť riziko zranenia. Na druhej strane môže dobrá technika pomôcť hráčovi byť šetrnejší s pohybom a energiou, efektívnejší so svojimi údermi, mať viac možností vďaka taktickým variáciám, získať väčšie sebavedomie, užívať si tenis a byť bez zranenia nielen ako 15-ročný, ale aj po tridsiatke. Dobre prispôsobený plán turnajov, ročná periodizácia, tréningové zaťaženie a dávkovanie regenerácie môžu pomôcť hráčovi vyhrať viac zápasov, zlepšiť výkonnosť, získať viac bodov, stúpať v renkingu a byť bez zranenia!

Bio trénera Jána Solčániho

V tomto blogu sa slovenský tenisový tréner Ján Solčáni, dlhodobo pôsobiaci v zahraničí, s vami podelí o bohaté skúsenosti nadobudnuté počas trénerskej kariéry, ktorá bola a je naozaj veľmi pestrá. Už ako 37-ročný pôsobil na 4  kontinentoch a v 9 rôznych krajinách. Pracoval a pracuje ako tréner či technický poradca s mnohými hráčmi, ktorí reprezentujú svoje krajiny v Davis Cupe, Fed Cupe, a juniorských národných mužstvách. Pre ilustráciu spomenieme maďarskú mužskú a bývalú juniorskú svetovú jednotku Mártona Fucsovicsa, novozélandského deblistu Marcusa Daniella, Bulharku Diu Jevtimovovú, slávneho Američana Jana-Michaela Gambilla, čínskych reprezentantov Wu Ti a Čou Ji-miao a ďalších juniorských reprezentantov zo Švajčiarska, Srbska, Poľska, Chorvátska, Ukrajiny, či Indie. Ján písal metodické články do mesačníka Slovenský tenis, švajčiarskeho mesačníka Smash, čínskeho tenisového magazínu a v roku 2010 vydal knihu Tenista – Profil tenisového hráča. Momentálne je Ján jedným z najvyhľadávanejších technických expertov a analytikov.

O nás Michal Pokrivka

Môže Vás zaujímať

Borg vs McEnroe – viac ako film o športe

Film o láske k športu, zanietenosti a obete. Pre nešportovca je to skôr film o fanatizme a „mentálne postihnutých“ …

2 komentáre

  1. Alexander Bubák

    Úplný súhlas. Veľmi dobrý článok.

  2. Na Slovensku je málo kvalifikovaných trénerov, a preto aj slabá tenisová základňa. Ak sa aj objavia nejaké talenty, nemajú zaručený rozvoj svojich schopností. Ani jeden mladý tenista a jeho rodičia nevedia, čo ich s novým trénerom čaká. Ak si nesadnú, je to v háji. Rodičia sa časovo i finančne obetujú, ale úspech sa nemusí dostaviť. Je to lotéria. Kde však zobrať profesionálnych trénerov? To je tvrdý oriešok. Každá profesia má študovaných „odborníkov“ s VŠ diplomom. Ten však nie je zárukou uplatnenia a zdarného pôsobenia v živote.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

five × 4 =